logo
Nákupný košík

oddelovac
SK EN
Hlavné menu

<<  2/14 >>

Zákonnosť prerušenia daňovej kontroly na podklade medzinárodnej výmeny informácií a možné konečné vyriešenie problému?

18.3.2021 13:08 | JUDr. Tomáš Dopita

Zákonnosť prerušenia daňovej kontroly na podklade medzinárodnej výmeny informácií a možné konečné vyriešenie problému?

 

Úvod do problematiky

Inštitút daňovej kontroly slúži na zistenie alebo overenie skutočností a údajov rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo dodržiavanie hmotnoprávnych daňových predpisov a zároveň predstavuje nástroj na následnú kontrolu hodnovernosti a úplnosti podaného daňového priznania. V rámci daňovej kontroly sú správcovi dane zverené pomerne rozsiahle právomoci a oprávnenia za účelom naplnenia účelu daňovej kontroly. Jedným z prostriedkov, ktoré slúžia správcovi dane na zistenie a overenie skutočností a údajov rozhodujúci pre správne určenie dane je získanie informácie spôsobom podľa osobitného predpisu, v zmysle Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty („Nariadenie“).

Dávame do pozornosti ustanovenie § 46 ods. 10 prvej a druhej vety zákona č. 563/2009 Z. z. Daňový poriadok: „Lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61.“

Lehota na vykonanie daňovej kontroly nie je poriadkovou, ale zákonnou procesnou lehotou, ktorú zákon určil na vykonanie daňovej kontroly, počas ktorej je daňový subjekt povinný strpieť výkon daňovej kontroly a plniť povinnosti voči správcovi dane. Daňová kontrola ako proces smerujúci k obstaraniu dôkazného prostriedku (protokolu), ktorý nie je procesom meritórneho rozhodovania o daňovej povinnosti daňového subjektu, totiž predstavuje závažný a intenzívny zásah do individuálnej, právom chránenej sféry daňového subjektu zo strany orgánu daňovej správy, čo celkom jednoznačne vyplýva z charakteru povinností kontrolovaného daňového subjektu počas daňovej kontroly.

V zmysle ustanovenia § 61 ods. 1 Daňového poriadku: „Správca dane daňové konanie môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu.“

Z dôvodu, že realizácia administratívnej spolupráce v podobne medzinárodnej pomoci pri získavaní informácií potrebných do daňovej kontroly predstavuje zdĺhavé konanie, pri procese medzinárodnej výmeny informácií by mal správca dane prerušiť daňovú kontrolu dňom odoslania žiadosti o poskytnutie informácie príslušnému orgánu cudzieho štátu a v daňovej kontrole pokračovať dňom doručenia odpovede na túto žiadosť.

V tejto súvislosti je nevyhnutne potrebné upozorniť na § 44 Daňového poriadku, podľa ktorého sa daňová kontrola vykonáva vždy len v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu (čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), čo znamená, že správca dane by nemal pri jej výkone zbytočne zaťažovať daňový subjekt, no zároveň ju musí vykonať v takom rozsahu, aby čo najpresnejšie a najobjektívnejšie zistil potrebné skutočnosti na splnenie jej účelu. Rozsah a spôsob daňovej kontroly, ktorý zvolí správca dane musí spĺňať požiadavku nevyhnutnosti, primeranosti a účelnosti. Úvaha správcu dane o tom, či je prerušenie daňovej kontroly opodstatnené teda nie je neobmedzená. Jednoznačným a pre správcu dane záväzným motívom pri úvahách o ďalšom procesnom postupe musí byť zásada proporcionality. Správca dane musí dôsledne posúdiť a zdôvodniť, či sú dané dôvody, pre ktoré je nutné daňovú kontrolu prerušiť.

Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že prerušenie daňovej kontroly musí byť v súlade so zákonom a nariadením, musí byť účelné a nevyhnutné na preukázanie takých skutočností, ktoré správcovi dane nie sú známe a ktoré majú vplyv na zistenie potrebných skutočností, za účelom ktorých je daňová kontrola vykonávaná. Keďže daňová kontrola predstavuje zásadný zásah do právom chránenej sféry daňového subjektu, je povinnosťou správcu dane, v prípade jej prerušenia z dôvodu medzinárodnej výmeny informácií a prekročenia zákonnej lehoty jedného roka na vykonanie daňovej kontroly, vo svojich rozhodnutiach, ktoré vychádzajú zo zistení získaných počas kontroly (teda aj z medzinárodnej výmeny informácií), dôsledne zdôvodniť, aké zistenia vyplynuli z tohto postupu a aký vplyv mali tieto zistenia na konečné posúdenie veci. Ak rozhodnutia daňových orgánov takého náležitosti neobsahujú, absentuje v nich požiadavka riadneho odôvodnenia podľa § 63 ods. 5 daňového poriadku a trpia tak vadou nepreskúmateľnosti.

 

Identifikácia problému

V zmysle bodu 25 Nariadenia, „lehoty ustanovené v tomto nariadení na poskytovanie informácií sa majú chápať ako maximálne lehoty, ktoré sa nemajú prekračovať, pričom zásada je taká, že na to, aby bola spolupráca efektívna, by sa informácie, ktorá má už žiadaný členský štát k dispozícii, mali poskytnúť bez ďalšieho odkladu“.

Podľa znenia ustanovenia čl. 10 oddiel 2 Nariadenia, „lehota na poskytovanie informácií, žiadaný orgán poskytuje informácie uvedené v článku 7 a 9 tak rýchlo, ako je to len možné, no najneskôr tri mesiace po dni prijatia žiadosti. Pokiaľ však žiadaný orgán už uvedenú informáciu má, lehota sa znižuje maximálne na jeden mesiac“.

Nakoľko medzi daňovými subjektami a správcami prevládajú protichodné názory ohľadom charakteru lehoty v zmysle čl. 10 Nariadenia č. 904/2010, a síce či sa jedná o lehotu poriadkovú, ktorú je možné prekročiť bez právnych následkov alebo či sa jedná o lehotu zákonnú, ktorú je nevyhnutné vždy a za každých okolností dodržať, bola predložená v konaní o kasačnej sťažnosti, kde kasačného sťažovateľa zastupuje advokátska kancelária KVASŇOVSKY & PARTNERS I ADVOKATI s.r.o., Najvyšším súdom Slovenskej republiky, prejudiciálna otázka Súdnemu dvoru Európskej únie. V danom prípade je vedené konanie o prejudiciálnej otázke pred Súdnym dvorom Európskej únie pod spis. zn. C-186/2020.

Spornou otázkou, na ktorú poukazujú daňové subjekty, resp. ich právni zástupcovia je skutočnosť, že realizácia medzinárodnej výmeny informácií, ktorá presahuje tri, resp. šesť mesiacov automaticky predstavuje okolnosť, ktorá spôsobuje ukončenie prerušenia daňovej kontroly a správca dane je povinný bezodkladne pokračovať vo výkone daňovej kontroly. Podľa názoru daňových subjektov, správca dane je povinný pokračovať vo výkone daňovej kontroly, a to aj v tom prípade, ak nezískal odpoveď na otázku, ktorej zodpovedanie požadoval v rámci medzinárodnej výmeny informácií.

 

Argumenty pre riešenie

V rámci nariadenie č. 904/2010 sú stanovené maximálne lehoty, počas ktorých žiadaný orgán je povinný poskytnúť informácie. Uvedené lehoty nepredstavujú poriadkové lehoty, ale lehoty určené právnym predpisom, teda tzv. zákonné lehoty, ktoré sú špecifikované presným začiatkom a koncom. Ich nedodržanie spôsobuje porušenie povinnosti vyplývajúcej z Nariadenia č. 904/2010. Z textu čl. 10 Nariadenia č. 904/2010 okrem iného vyplýva jednoznačná a nepochybná povinnosť žiadaného orgánu túto informáciu poskytnúť najneskôr v časovom úseku troch mesiacov odo dňa prijatia žiadosti. Poskytnúť informáciu v lehote troch mesiacov po prijatí žiadostí je povinnosť žiadaného orgánu, nie právo, oprávnenie alebo možnosť voľby žiadaného orgánu.

Akceptáciou odlišného stanoviska by sme pripustili možnosť výkladu čl. 12 Nariadenie č. 904/2010, ktorý by umožňoval žiadanému orgánu realizovať medzinárodnú výmenu informácii de facto časovo neohraničený čas, rádovo aj niekoľko desiatok mesiacov, čo v konečnom dôsledku vedie k neúmernému predlžovaniu celého daňového konania na medzinárodnej úrovni a rovnako aj na vnútroštátnej úrovni. Postupom aplikácie čl. 12 Nariadenia č.904/2010 by žiadaný orgán fakticky obišiel čl. 10 Nariadenia č. 904/2010 a dostal by sa do stavu, kedy pre realizáciu jeho povinnosti neexistuje žiadna a akákoľvek lehota, ktorou by bol ohraničený začiatok a koniec jeho činnosti.

Primeraná rýchlosť konania je jednou z podmienok spravodlivého procesu a je priamo upravená aj v článku 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Dlho trvajúce konanie ohrozuje jeho účinnosť a kredibilitu. Princíp konania v primeranej lehote je univerzálnym princípom uplatňujúcim sa v konaní pred všetkými orgánmi verejnej moci a to nielen v občianskoprávnom a trestnoprávnom konaní, ale i v postupoch vykonávateľov verejnej správy ktorými sú priamo dotknuté verejné subjektívne práva osôb. V právnom štáte by nemala existovať situácia, že by pre postup verejnej správy nebola ustanovená žiadna lehota na vybavenie veci resp. aspoň rámcová zákonná požiadavka na vybavenie veci včas a bez zbytočných prieťahov. Taký stav by v právnej praxi spôsoboval právnu neistotu.

Tým, že správcovia dane a rovnako aj žiadané orgány tieto lehoty nedodržiavajú, daňový subjekt nemá možnosť predvídať dĺžku daňového konania, čím vystavujú daňový subjekt stavu maximálnej neistoty, a tento stav neúmerne dlhými medzinárodnými výmenami informácií neprimerane predlžujú. Takto definovaný stav neistoty daňového subjektu vystavuje daňový subjekt neodôvodnene vysokému zaťaženiu a stresu a porušuje jeho procesné práva.

Tuzemská daňová kontrola má, resp. môže trvať maximálne jeden rok, čím je potrebné prijať záver, že môže trvať menej ako jeden rok, práve a presne jeden rok, ale za žiadnych okolností nemôže trvať viac ako jeden rok. Uvedenú skutočnosť vyplývajúcu z vnútroštátneho právneho predpisu nikto nespochybňuje a táto lehota sa dôsledne a bez námietok rešpektuje pod následkom sankcie nezákonnosti daňovej kontroly. Ak je uvedená dĺžka lehoty na vykonanie daňovej kontroly vo vnútroštátnom právnom predpise, v zákone, uvedená a ak nariadenie má silu zákona a nikto to nespochybňuje, tak lehota uvedená v nariadení má byť interpretovaná bez výnimky rovnako, ako lehota na vykonanie daňovej kontroly, teda ako lehota zákonná. Akýkoľvek iný výklad by totiž predstavoval a znamenal neprijateľný a prílišný formalizmus. Okrem iného poukazujeme, že výkladom ani akýmkoľvek iným mechanizmom nie je možné vyvodiť zo znenia Nariadenia č. 904/2010, že lehoty v zmysle čl. 10 by mali byť poriadkové a nie zákonné. 

Je potrebné konštatovať, že podľa nášho názoru je lehota 3 mesiacov v zmysle čl. 10 Nariadenia č. 904/2010 dostatočná a primeraná lehota na to, aby žiadaný orgán realizoval úkony v rámci medzinárodnej výmeny informácií a zabezpečil odpovede na položené otázky. Akékoľvek ďalšie predlžovanie tejto primeranej lehoty zo strany žiadaného orgánu spôsobuje nezákonnosť takto zistených dôkazných prostriedkov zo strany žiadaného orgánu, a to predovšetkým a najmä z dôvodu, že boli získané spôsobom, ktorý je v rozpore s právnymi predpismi. Nakoľko všetky a akékoľvek informácie, získané postupom, ktorý je v rozpore s čl. 10 Nariadenia č. 904/2010 predstavujú nezákonné dôkazné prostriedky, tieto nemôžu byť tuzemským správcom dane použité ako dôkazný prostriedok v rámci daňového konania a uplatnením princípu otráveného stromu takáto medzinárodná výmena informácií ani nemôže byť skutočnosť spôsobilá prerušenia tuzemskej daňovej kontroly v lehote dlhšej ako tri mesiace.

Vo vzťahu k uvedenému uvádzame, že ani daňový subjekt nemôže a predovšetkým nemá byť zodpovedný za akékoľvek oneskorenie odpovede žiadaného orgánu. Je mimoriadne dôležité a nevyhnutné, aby sa žiadaný a žiadajúci orgán zosynchronizovali a zosúladili a žiadajúci orgán má odpoveď v primeranom predstihu urgovať. Samotná skutočnosť, že prebieha daňová kontrola a v rámci nej prebieha medzinárodná výmena informácií sama o sebe nemôže predstavovať absolútny dôvod pasivity žiadajúceho orgánu, ale je povinný dôsledne sledovať dodržiavanie lehôt na vykonanie medzinárodnej výmeny informácií a v prípade uplynutia lehoty na vykonanie medzinárodnej výmeny informácií v zmysle čl. 10 Nariadenia č. 904/2010 je povinný pokračovať v daňovej kontrole aj bez doručenia odpovedí zo strany žiadaného orgánu. Dôsledné a bezvýhradné rešpektovanie práv daňového subjektu a realizácia povinností štátnych orgánov je prvoradou povinnosťou orgánov štátnej správy v oblastí daní, pričom porušenie povinností vyplývajúcich z tuzemských právnych predpisov ako aj z právnych predpisov Európskej únie nie je možné v žiadnom prípade úspešne ospravedlniť vyšším dobrom alebo cieľom v podobe boja s daňovými podvodmi. Je totiž potrebné v každom štádiu daňového konania dôsledne rešpektovať a dodržiavať princíp prezumpcie neviny a teda nie je možné na posudzovaný obchodný prípad alebo preverovanú transakciu nazerať ako daňový podvod alebo podvodné konanie. Pripustením možnosti porušovania procesných práv daňového subjektu a porušovania povinností žiadaného a žiadúceho orgánu na úkor dôsledného dodržiavania právnych predpisov by právne základy, na ktorých je budovaná Európska únia boli vážne ohrozené.

Za predpokladu, ak by nebol určený následok porušenia povinností orgánov štátnej správy, a to či už žiadaného orgánu alebo žiadajúceho orgánu, akákoľvek porušenie povinností vyplývajúcej z právnych predpisov by nebolo právne postihnuteľné a splnenie povinnosti by nebolo vynútiteľné, čím by dochádzalo k svojvoľnému porušovaniu povinností vyplývajúcich z právnych predpisov. Dôsledné a bezvýhradné dodržiavanie povinností vyplývajúcich z Nariadenia č. 904/2010 je apelované aj Európskou komisiou, ktorá v správe Komisie Rade a Európskemu parlamentu z 12. februára 2014 o uplatňovaní Rady (EÚ) č. 904/2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty konštatovala, že dodržiavanie lehôt stanovených v nariadení je zásadnou požiadavkou, ktorú musia daňové správy spĺňať. Niektoré členské štáty v tomto kontexte zaostávajú. Na danom mieste sa domnievame, že len dôsledné uplatňovanie sankcií za nedodržiavanie lehôt určených Nariadením č. 904/2010, v podobe nezákonnosti takejto medzinárodnej výmeny informácií donúti v ďalšom štátne orgány členských štátov dôsledne dodržiavať maximálne lehoty na poskytnutie informácií.

Naliehavosť situácie konštatovala aj Európska komisia, keď definovala v konaní C-186/20, že sa domnieva, že členské štáty musia prijať naliehavé opatrenia na zabezpečenie toho, aby boli v rámci ich vnútroštátnych postupov zaručené včasné odpovede na žiadosti o informácie. Vo vzťahu k vyššie uvedeným názorom si dovoľujeme predostrieť argumentácie v dvoch rovinách.

Prvou je otázka, či možno na jednej strane z nariadenia vyvodzovať legitímny dôvod na prerušenie konania a na strane druhej ignorovať jeho ďalšie ustanovenia, konkrétne čl. 10 Nariadenia č. 904/2010. Eurokonformný výklad vyššie citovaných ustanovení nasvedčuje záveru, že prerušenie daňovej kontroly v zmysle Daňového poriadku je legitímne len počas doby, ktorú ustanovuje nariadenie Rady EÚ č. 904/2010 na uskutočnenie medzinárodnej výmeny informácií, za účelom ktorej bola daňová kontrola prerušená. Prijatie tohto výkladu by znamenalo, že prerušenie daňovej kontroly na dobu dlhšiu ako tri mesiace, teda maximálnu dobu, ktorú umožňuje predbežné nariadenie, vytvára z prerušenia daňovej kontroly nad rámec tejto nariadením ustanovenej lehoty také prerušenie, ktoré jednak nemôže spôsobovať zákonom ustanovené následky – spočívanie lehôt ustanovených Daňovým poriadkom a ktoré je v konečnom dôsledku i v rozpore s požiadavkou proporcionality a právnej istoty kontrolovaného daňového subjektu.

Druhou argumentačnou líniou je skutočnosť, že v prípade, ak by sme umožnili výkladové stanovisko, a síce, že žiadajúci orgán nie je zodpovedný za oneskorenie odpovede žiadaného orgánu, vytvoril by sa priestor pre podstatné obštrukcie správcu dane. Správca dane by si bol vedomý, že môže kedykoľvek, a to aj v prípade, ak nestíha reálne vykonať daňovú kontrolu v lehote jedného roka, túto daňovú kontrolu prerušiť za účelom medzinárodnej výmeny informácií, položiť akékoľvek otázky v rámci medzinárodnej výmeny informácií a takto umelo a špekulatívne získať ďalší čas na vykonávanie daňovej kontroly. Vykonávaním medzinárodnej výmeny informácií, ktorá prekračuje lehoty určené čl. 10 Nariadenia č. 904/2010 aj v opakovaných prípadoch by dochádzalo k umelému predlžovaniu daňovej kontroly a rovnako aj stavu právnej neistoty daňového subjektu.

 

Vyrieši spor medzi daňovým subjektom a správcom dane Súdny dvor Európskej únie?

Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti) musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potencionálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

V zmysle uvedeného sme požiadali, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd, proti ktorého rozhodnutiu nie sú prípustné opravné prostriedky, predložil Súdnemu dvoru Európskej únie žiadosť o prejudiciálnych otázok, týkajúcich sa medzinárodnej výmeny informácií.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil s argumentáciou našej advokátskej kancelárie v konaní o kasačnej sťažnosti v konaní vedenom pod spis. zn. 5Sžfk/34/2018, kde prerušil konanie o kasačnej sťažnosti za účelom predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Najvyšší súd Slovenskej republiky Súdnemu dvoru Európskej únie predložil nasledovné prejudiciálne otázky:

  1. Ustanovenie bodu 25 Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo Dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty „lehoty ustanovené v tomto nariadení na poskytnutie informácií sa majú chápať ako maximálne lehoty“ je potrebné vykladať tak, že ide o lehoty, ktoré nemôžu byť prekročené a v prípade, ak budú prekročené spôsobuje to nezákonnosť prerušenia daňovej kontroly?
  2. Existuje následok (sankcia) za nedodržanie lehôt na vykonanie medzinárodnej výmeny informácií stanovených Nariadením Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty vo vzťahu k dožiadanému a dožadujúcemu sa orgánu?
  3. Je možné charakterizovať medzinárodnú výmenu informácií, ktorá presahuje lehoty určené Nariadením Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty za protiprávny zásah do práv daňového subjektu?

Poukazujeme, že zodpovedanie predovšetkým prvej a tretej prejudiciálnej otázky je mimoriadne dôležité pre každé konanie, v ktorom sa namieta zákonnosť daňovej kontroly na podklade MVI. V prípade, ak bude kladná odpoveď na prvú a tretiu otázku, je možné vyvodiť negatívny dôsledok pre zákonnosť daňovej kontroly a protokolu z daňovej kontroly ako dôkazného prostriedku. Súčasne zdôrazňujeme, že správny súd nie je povinný, avšak ani oprávnený si o prejudiciálnej otázke urobiť sám úsudok, nakoľko zodpovedanie daných otázok patrí v zmysle čl. 267  Zmluvy o fungovaní Európskej únie Súdnemu dvoru Európskej únie.

Súčasne si dovoľujeme poukázať na odôvodnenie uznesenia o predložení prejudiciálnych otázok, kde Najvyšší súd Slovenskej republiky načrtol určitú argumentačnú líniu, ktorá je v rozpore s argumentáciou správcov dane a rovnako aj správnych súdov. Nariadenie je záväzný akt Európskej únie, ktorý, ktorý má i podľa č. 7 ods. 2 ústavy Slovenskej republiky prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, a teda aj pred Daňovým poriadkom, z čoho vyplýva, že správca dane pri vykonávaní daňovej kontroly musí preto v prvom rade dbať na aplikáciu nariadenia a až subsidiárne na aplikáciu Daňového poriadku. Ustanovenie § 61 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku pritom odkazuje na 21a, ktorým odkazuje na zákona č. 442/2012 Z. z. o medzinárodnej pomoc a spolupráci daní, resp. nariadenie Rady (EÚ) č. 904/2010. Kasačný súd sa v tejto súvislosti nazdáva, že odkaz 21a na toto nariadenie nemožno svojvoľne reštriktívne vykladať a prisudzovať tomuto nariadeniu len úlohu legitimizovať prerušenie konania, keďže tento odkaz na nariadenie odkazuje v celistvosti, t. j. vrátane podmienok uskutočnenie medzinárodnej výmeny informácií a lehoty na jej realizáciu. Je preto otázne, či možno na jednej strane z nariadenia vyvodzovať legitímny dôvod na prerušenie konania a na strane druhej ignorovať jeho ďalšie ustanovenia, konkrétne čl. 10 tohto nariadenia.

Eurokonformný výklad vyššie citovaných ustanovení nasvedčuje záveru, že prerušenie daňovej kontroly v zmysle Daňového poriadku je legitímne len počas doby, ktorú ustanovuje nariadenie Rady EÚ č. 904/2010 na uskutočnenie medzinárodnej výmeny informácií, za účelom ktorej bola daňová kontrola prerušená. Prijatie tohto výkladu by znamenalo, že prerušenie daňovej kontroly na dobu dlhšiu ako tri mesiace, teda maximálnu dobu, ktorú umožňuje predbežné nariadenie, vytvára z prerušenia daňovej kontroly nad rámec tejto nariadením ustanovenej lehoty také prerušenie, ktoré jednak nemôže spôsobovať zákonom ustanovené následky – spočívanie lehôt ustanovených Daňovým poriadkom a ktoré je v konečnom dôsledku i v rozpore s požiadavkou proporcionality a právnej istoty kontrolovaného daňového subjektu.

Rozhodnutie Súdneho dvoru Európskej únie bude mať zásadný význam pre daňové a súdne konania, v ktorých sa namieta nezákonnosť daňových konaní na podklade MVI presahujúcich lehoty určených nariadením. Pokiaľ má uplynutie zákonom stanovenej lehoty na vykonanie daňovej kontroly za následok nezákonnosť protokolu z nej získaného, resp. neprípustnosť jeho použitia ako podkladu pre uloženie daňovej povinnosti, je pri priamej uplatniteľnosti Nariadenia Rady EÚ č. 904/2010 potrebné definovať i povahu lehôt z neho vyplývajúcich a spôsob, akým má správny súd postupovať v rámci súdneho prieskumu, v súvislosti s posudzovaním zákonnosti dĺžky daňovej kontroly.

Pre kasačný súd v danej veci, uvedomujúc si význam stanovenia lehôt nariadením Rady č. 904/2010 zefektívniť a zrýchliť spoluprácu pri výmene informácií medzi členskými štátmi Európskej únie v daňových záležitostiach preto vyvstala podstatná otázka. Problematika, ktorú je potrebné zodpovedať je, či lehoty stanovené nariadením pre orgány finančnej správy v súvislosti so žiadosťou o medzinárodnú výmenu informácii je nutné v kontexte vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá stanovuje časový limit na vykonanie daňovej kontroly a vo väzbe na uplatnenie inštitútu prerušenia daňovej kontroly z dôvodu žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií chápať tak, že ide o lehoty, prekročenie ktorých znáša správca dane, resp. predstavuje protiprávny zásah do práv kontrolovaného daňového subjektu, a aké následky spája komunitárne právo s nedodržaním týchto lehôt.

Aký má prerušenie význam ?

Už len samotné predloženie prejudiciálnej otázky predstavuje mimoriadne zaujímavú skutočnosť, nakoľko z nej vyplýva, že argumentácia daňového subjektu, resp. jeho právneho zástupcu má určité rácio a právnu podstatu. Rovnako z predloženia prejudiciálnych otázok vyplýva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky sa do určitej miery stotožnil s našou právnou argumentáciou a uznal jej správnosť.

Súčasne však do momentu, dokiaľ nebude rozhodnuté o prejudiciálnych otázkach Súdnym dvorom Európskej únie rozhodnuté, je možné prerušiť konania o správnych žalobách a rovnako aj o kasačných sťažnostiach, v ktorých sa rieši zákonnosť daňovej kontroly na podklade MVI presahujúcej lehoty určených nariadením. Uvedeného vyplýva z ustanovenia § 100 ods. 1 písm. a) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, v zmysle ktorého: „Správny súd konanie uznesením preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť.“

Za predpokladu, ak Súdny dvor Európskej únie podá kladnú odpoveď na predmetné otázky, bude môcť daňový subjekt iniciovať obnovu konania a rovnako aj na základe uvedeného v mene klienta dosiahnuť nezákonnosť rozhodnutí o vyrubení dane v prípadoch, kde lehoty na vykonanie MVI boli podstatne prekročené.



Zdielajte na sociálnych sieťach
Facebook  Twitter  Google  LinkedIn  Pinterest  Email  Print

Diskusia k článku

<<  2/14 >>


NOVINKY




Kontakt

BRATISLAVA

KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o.
Dunajská 32, 811 08 BRATISLAVA
Slovenská republika
+ 421 2 444 505 56
+ 421 918 755 433

KOŠICE

KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o.
Alžbetina 2, 040 01 KOŠICE
Slovenská republika
+ 421 2 444 505 56

PRAHA

JUDr. Miloš Kvasňovský, advokát
Husinecká 10, 130 00 PRAHA
Česká republika
+ 420 2 288 830 87

office@kvasnovsky-partners.sk 



© Všetky práva vyhradené - www.kvasnovsky-partners.sk - Podmienky ochrany súkromia - Cookies
Tvorba web stránok od GRANDIOSOFT
© Všetky práva vyhradené - www.kvasnovsky-partners.sk - Podmienky ochrany súkromia - Cookies
Tvorba web stránok

Súbory cookie používame, aby sme zabezpečili čo najlepšie prezeranie našich webových stránok. Ďalšie informácie nájdete na stránke ako používame súbory cookies
SÚHLASÍM    Odmietam